Protesty v Turecku: zesilující autoritarismus?
Tureckem už několik dní zmítají protesty. Jde o největší demonstrace za více než deset let a jsou namířený proti současnému prezidentovi Recepu Tayyipu Erdoğanovi.
Dňa 18. marca usporiadala Študentská sekcia Medzinárodného politologického ústavu ďalšiu debatu zo série Kulatých stolov, na ktorú tentoraz prijali pozvanie Matouš Bláha a Martin Ocknecht. Obaja sú členmi humanitárnych organizácií pre pomoc Ukrajine - Matouš je zakladateľom Koridoru UA a Martin pôsobí ako koordinátor pomoci pre organizáciu Post Bellum. Po úvodnom privítaní hostí a uvedení do problematiky dovážania humanitárnej pomoci a logistických záležitostí s ním spojených nám premietli krátky 29 minútový film. Dokument sprevádzal účastníkov humanitárnej "výpravy” na ich ceste štyrmi sanitkami do Charkova.
"Náš projekt přerostl v organizaci." Koridor Ukrajina si vo svojich začiatkoch stanovila z dnešnej perspektívy pomerne skromný cieľ: vyzbierať milión korún. Avšak popularizáciou samotnej organizácie a keď sa postupom času vojna na Ukrajine stala každodennou témou aj pre bežných ľudí, tieto ciele sa zvyšovali a v poslednom roku vyzbieral Koridor až 583 miliónov korún (2024). Ako však taká humanitárna pomoc vyzerá a ako ju na Ukrajinu dostanú?
Nepriestrelné vesty, sanitky, autá plné debničiek s turniketmi a nástrojmi pre prvú pomoc - takzvané "autá plné pomoci”. Pomocou kontaktov priamo s ukrajinskými veliteľmi, objednávateľmi a aj finálnymi odoberateľmi tejto pomoci, dodržiavajú jednu z najcentrálnejších zásad ich fungovania - dodávať tento materiál priamo konkrétnym príjemcom na fronte. Rizikom pri zvolení iného postupu môžu byť opletačky s administratívou, riziko uskladnenia na dobu neurčitú alebo takáto pomoc môže byť až predmetom korupcie. Takýmto scenárom sa samozrejme snažia vyhýbať, aby "ich pomoc aj reálne pomáhala”. Malé aj veľké misie k tomu vyrážajú z Česka cez Slovensko až na východ Ukrajiny niekoľkokrát ročne.
Život na Ukrajine poznačený vojnou opisujú účastníci so zármutkom - v západnejšej časti Ukrajiny ešte počuli najprv poplašnú sirénu a až potom výbuchy, ako sa však posúvali smerom na východ, niekedy aj do blízkosti až siedmich kilometrov od frontu, najprv vidíte žiaru z výbuchu, potom k vám príde jeho zvuk a až potom sa rozoznejú sirény. Silnými zážitkami je prepletený každý ich výjazd, ale keď idú do toho s tým, že niekomu pomáhajú prežiť a prežívať, aj to je lepším scenárom ako pocit bezmocnosti, keď im pomôcť nevedia.
Ukrajinci stále bojujú - bojujú s pomocou od USA a Európskej únie, ale bojovali by aj bez nej. Avšak darí sa im viac ako na začiatku, práve vďaka importovanej humanitárnej aj vojenskej pomoci. Apatia sa u nich však napriek tomu premieňa vo vyslovené nešťastie, bezmocnosť, pocit opustenia. Blízkosť smrti, časté pohreby svojich najbližších a pohľad na zničené mestá im však do istej miery pridávajú aj odhodlanie bojovať ďalej za svoju vlasť. Z najväčšieho kŕča sa krajina už dostala a výhliadky na uzavretie prímeria sa zdajú byť bližšie ako hocikedy predtým. Prílišný optimizmus však vystrieda realita - aká je šanca, že by Rusko neporušilo takéto prímerie čoby do pár dní, do pár hodín? A ako by vôbec vyzeral mier, ktorého podmienky spoludiktuje Putin?
Debatu uzavieral moderátor Matej Príbelský na pozitívnejšej nôte - aký najkrajší zážitok z Ukrajiny si účastníci nosia pri srdci? Obaja odpovedali podobne - keď viete, že vaša pomoc niekomu zachráni život, keď vám ľudia ďakujú za záchranu života, ktorá bola možná len vďaka vybaveniu, ktoré im priviezli. Ďakujeme obom účastníkom a prajeme veľa šťastia pri ďalších humanitárnych misiách!
Foto: Sarah Goboňová
Tureckem už několik dní zmítají protesty. Jde o největší demonstrace za více než deset let a jsou namířený proti současnému prezidentovi Recepu Tayyipu Erdoğanovi.
Poslední týdny je téma “koalice ochotných” jedním z nejvýraznějších témat nejen v mediálním prostoru, ale i v politických kruzích.